ROZPOMIENKY NA JEHO DOSTOJNOSŤ KŇAZA JÁNA MALIARIKA
Karola Malá, štátná učiteľka v. v., 1950
Je to snad plytkost duše dnešního člověka, drceného životními podmínkami společnosti konce XX. století, která nedává šanci proniknout blíže srdečné Lásce , Síle Přání Dobra pro všechny bytosti. Kolik námahy již lidstvo věnovalo ve svém vývoji tomu co nazýváno je : pokrok .
Však ptám se zdali je vláda hmotných statků pokrokem ?
Zastřít pozlátkem kultury a vědy duchovní prázdnotu lidských cílů je pokrokem, k němuž jsme po tisíciletí existence dospěli.
Dosti naříkání nad vadnoucím listem, kmen Pravdy živen
z kořene Lásky žije a dýchá , my jej nevidíme !
Otcové naši Světlem Ideálů Cestu vyznačili,
Kéž bychom Ji malověrní neztratili !
Veľavážení !
žiaci , priatelia a ctitelia Velebného Pána ma požiadali, aby som o Ňom napísala Rozpomienku, keďže som videla bezprostredne Jeho čistý, sebaobetavý, celé ľudstvo do krajnosti milujúci, velkému utrpeniu sa podrobujúci asketický život.
Prosím teda o svatú trpelivosť pri vypočuti mojich slabých, nepatrných a jednoduchých riadkov.
Je to len skromný začiatok Toho, čo som bezprostredne u Vel. Pána spozorovala. Písať som začala v sobotu, pred Svatým Duchom, keď som bola vnútornou silou priamo do toho tiahnutá.
Moje Rozpomienky na Jeho Dostojnosť Kňaza Jána Maliarika Filozofa - Spisovateľa
Dostojný Pán nám po prevrate držal kurz Slovenčiny, a to celkom zdarma. Hovoriac, že Veda, teda i Mluvnica je niečo tak Vznešeného, Veľkého, že by sme mali na kolená padnúť a tak sa učiť a učiť. Teda, že Veda sa za peniaze predávať nesmie. Ani haliera honoráru neprijal, ba čo viac, i Svoju skromnú penziu do kníh vložil a tie potom zdarma rozdával.
Pamatám sa na jednu príhodu, keď k nám prišiel do dvora žobrák . Keď dostal od jedného obyvateľa almužnu, už ďalej nešiel. Vtedy som videla Velebného Pána veľmi vrušeného. Spýtala som sa Ho teda, čo Mu je. Hovoril :
" Nemám viacej ako dvadsať halierov a tak malú almužnu by som mu predsa nemohol dať ."
Nemal rád veľké tituly, preto i ja píšem len Velebný Pán alebo Pán Farár.
Pán Farár prišiel k nám bývať .
Raz na kurze Slovenčiny sa nás sopýtal Pán Farár, či by sme nevedeli o nejakom byte, kde by sa mohol nasťahovať. Majiteľ domu, kde býval, vydal dceru a pre tú potreboval byt. Vtedy ešte žila moja dobrá matička. Otecko mi zomrel už dávno, ešte som chodila do II.ročníka učiteľského ústavu.
Príduc domov hovorila som o tom mamičke. Maly sme práve prázdny byt. Mamička hovorila, že veru by bolo dobre mať tak tichého, dobrého a spravedlivého nájomníka, ako je Pán Farár.Nasťahoval sa teda k nám a býval u nás 28 rokov. Až neskor mi povedal že vedel, že pojde k nám bývať, že Ho na to holuby upozornily. Že totižto celý krdel bielych holubov letelo smerom k nášmu dvoru.
Na tú dobu musia byť kňazi, učitelia a profesori honorovaní
Raz som urobila poznámku ak Pán Farár vysvetloval o Vede a o Vysokých veciach, že totižto Veda nesmie byť tak snížená, aby sa za peniaze predávala. Vtedy som hovorila : " Ale Pán Farár, veď vtedy by museli učitelia a profesori Hladom zahynúť, lebo by im nikto nič nedal. Vidím to u Vás. Aj Vy učíte iných od rána do noci a nikto sa Vám ani len slovíčkom nepoďakuje ."
" Počkajte, Pani učitelka, malý okamžik, vysvetlím Vám všetko. Na tú dobu musia byť kňazi, učitelia a profesori honorovaní, lebo ľudstvo ešte nie je tak vyspelé a jemnocitné, aby vedelo porozumiet Tým, Ktorí mu Vedu, Svetlo duševné prinášajú. Ale príde doba, keď ľud bude mať pre Nich Veľké porozumenie a pochopenie. Veď už prorok Daniel hovorí, že Tí, čo iných vyučujú, skvieť sa budú ako blesk oblohy a žiarit ako hviezdy na večné veky .
*
Velebný Pán nemal rád, keď Ho niekto pri vysvetlovaní otázkami vyrušoval
Keď Vel. Pán o Vysokých Veciach, či Duchovných, lebo hmotne - vedeckých vysvetloval, bolo to tak jasné, že človek myslel, že to može ohmatať. Ak niekto chcel viac vedieť a Vel. Pána otázkami vyrušoval, to On nemal rád. A bolo to aj celkom zbytočné, lebo o chvíľu dozvedel sa človek všetko, čo chcel vedieť. Velebný Pán ako keby žiakove myšlienky videl. A mohol žiak na vonok hocako pozorne naslúchať, keď jeho myšlienky len na okamžik odbočily, Vel. Pán ihneď upozornil žiaka, hoc len klepnutím tužky na stol. Tužku vždy mával v ruke, keď učil a vysvetloval.
*
Batoh zeliny
Raz ležal na našom dvore veľký batoh zeliny, ktorý si žena pre jej zvieratá prichystala, keď v zahrade plela. Velebný Pán prišiel na dvor, čo zridka kedy robieval, lebo dopoľudňa usilovne pracoval, Študoval alebo písal. Vtedy sa ma pýtal : " Čo je v tom batohu ? "
" Zelina, Velebný Pán ."
" nie je tam len zelina, ale je tam i mrkva. Chcete vidiet ? "
A idúc k batohu, začal vytahovať hodne mrkvy .
Je tu pán školský inšpektor .
Velebný Pán vždy do noci pracoval. Buď písal alebo Študoval. Nervove vyčerpaný, nemal spánku. Vždy len nad ránom usínal. Až okolo 10. hodiny sa prebudil. Preto mi bolo veľmi čudné, keď som Ho jedného zimného rána videla už okolo sedmej hodiny celkom ustrojeného na dvore stáť. Prišiel ku mne, keď som už aj ja bola na dvore a poberala sa do školy. Vtedy mi hovoril : "Ponáhľajte sa do školy, je tu pán školský inšpektor ."Pýtam sa Ho teda:
"A ako to viete Velebný Pane ?" Vel. Pán na to : Počul som hlas: Je tu školský inšpektor." Bol práve čerstvo napadnutý sneh. Príduc pred školskú budovu, vidím v sňahu iba mužské šľapaje. Vo vestybule stojí pán školník celý vyplašený a hovorí: "Je tu pán školský inšpektor." Nemám vo zvyku o nikom zle hovoriť, tým menej, keď ten istý je už na večnosti, jako pán inšpektor. Toľko, však musím poznamenať, že sme sa pána inšpektora všetci báli, počnúc od pána riaditeľa až po pána školníka. Keď som prišla domov, pýta sa ma Velebný Pán, či tu bol ten školský inšpektor. Ja na to: "Áno, Velebný Pane."
*
Vychádzka na kole
Keď Vel. Pán mnohoraz až o tretej hodine zjedol svoj skromný obed, vzal aktovku, naplnil ju Knihami, cukríkami a ovocím .Sadol na kolo a šiel na pole, kde Jeho milovaný ľud pracoval . Dal sa s ním do srdečného hovoru. Pretože ihneď videl, nakoľko je ten alebo onen človek vyspelý, podľa potreby obdaril ho buď Knihou, cukrikami, lebo ovocím. Vždy dľa potreby. A tak putoval od jednej skupiny k druhej až do tmavej noci. Pravda, prišiel ceľkom ustatý a vyčerpaný domov.
*
Matka
Keď prišiel Pán Farár k nám bývať, už Jeho mamička nežila. Otec mu zomrel, ešte keď bol malý, jak On sám spomínal. Mamička bola malej postavy, mala už celkom biele vlasy a dobrácke tmavé oči. Milovala samotu . Celým srdcem visela na svojom synovi. Ako každý Veľký Človek aj On veľmi miloval svoju matku. Často spomínal, ako veľmi trpeli nedostatok, kým sa dopracoval tam, že mohol matku uživiť. Už ako študent každý mesiac peňažitú podporu jej posieľal, čo si na privátnych hodinách krvavo zaslúžil. Jemu sverených študentov vždy svedomito učil .
"Šťastlivý som bol", hovorieval, "keď som mohol mamičke svoj dobre zaslúžený honorár poslať."
Keď sa stal farárom vo Spiši, v Nemcovciach, ihneď matku k sebe vzal . Tam učinkoval niekoľko rokov, Matka nemohla na Východnom Slovensku privyknúť, kedže vačšinu svojho života strávila na Západnom Slovensku. Preto Pánu Farárovi veľmi vhod prišla príležitosť, keď jeho krajan, pán rechtor Kútsky, upozornil na Ňeho církevníkov vo Veľkých Levároch, kde Ho zvolili za farára. Tu účinkoval ako aktívny šestnáct rokov. Takto mohol svoju matku bližšie jej domova priviesť. Vačšiu čásť života strávila na Myjave a v Holiči.
Najviac trpela, keď bol Pán Farár v Prahe internovaný. Vtedy bola už staručká a opustená. Aj Pán Farár často spomínal, že v tú dobu často plakával len preto, že vedel, že Jeho matka je opustená. Tu, odrazu, prišli pre Ňu z Prahy, že si má isť pre syna. Ale jej radosť netrvala dlho. Idúc z Prahy, šťastná i so synom, na ceste ochorela a za pár dní doma na zápal plúc zomrela .
*
Velebný Pán krmí v zime vtáčkov
Keď nastala zima a zamrzla zem, vtáčkovia nemaly potravy. V húfoch priletovaly k ľudským príbytkom, aby od hladu nezahynuly. V ten čas Vel. Pán s tou najvačšou starostlivosťou ich krmil. Bolo zaujímave vidieť, ako Ho vtáčky obletovaly. Škoda, že nebol po ruke fotografický aparát . Vtáčkovia - speváčkovia sa Mu odmenily tým, že keď v léte cestoval na kole a prišiel na nebezpečné miesto, celé húfy Mu nad hlavou lietaly a svojou vtáčou rečou hlasne volaly, kým sa nevrátil .
*
Nadaný, ale chudobný študent
Velebný Pán často spomínal, že od 12. do 14. roku života svojho každý deň vrúcne prosil a modlil sa k OTCU Nebeskému, aby mohol isť do škol ( gymnazia ). Ale ako? Otca už nemal . Peňazi nebolo. Nuž chodil i s mamičkou na tovarych, na pole pracovať, aby si potrebné peniaze na zápisné - 30 zlatých, vyrobil. Bol veľmi rád, že mohoľ študovať. Páni profesori spozorovali jeho nadanosť a velkú usilovnosť, čo i mamičke hovorili, že bude z neho kedysi významný a Veľký Človek. Postarali sa, aby dostal privátne hodiny a radi tak urobili, lebo, jemu sverených žiakov veľmi starostlivo učil. A tak od útlej mladosti sám sa živil . Prvé štyri triedy vychodil v Skalici. 5. 6. 7. a 8. tr. v Bratislave. Theologiu skončil čiastočne v Bratislave, čiastočne v Prešove .
*
Sirota kráľom
Túto knihu sme čítali spolu s Vel. Pánom. Totižto, Vel. Pán čítal a ja som pozorne naslúchala .Nikdy nezabudnem, ako pútavo vysvetloval a jako pri dojímavých čiastkach slzy roniac, znovu prežíval zvlášť Jankovo utrpenie, jeho ťažký, ale Bohu oddaný život. Len keď Vel.Pán vysvetloval obsah knihy "Sirota kráľom", len vtedy videl čitatel aké veľké a ušľachtilé charaktery sú tam popísané a jak veľký pedagog a znalec ľudskej duše - až do tých najtajnejších záhybov - bol autor tejto knížky .
*
Velebný Pán chránil i zvieratá
Keď Vel. Pán videl, že niekto trýzni, trápi zvieratá, ihneď ich vzal do ochrany. Keď videl, že kočiš veľmi bije kone, upozornil ho, ba i prosil aby ich nebil. Mnohokrát sa stalo, že rozkatený kočiš sa obrátil a Vel. Pána po tvári šľahol . Stalo sa však i to, že po rokoch prišiel ten zlý človek k Vel. Pánovi, aby mu napísal prosbu o podporu - starobné a takto
sa predstavil: "Pán farár, to som ja, čo som tie kone bíjal."
Pán farár mu prosbu napísal.
*
Svetská sláva - poľná tráva
Velebný Pán poznal 13 rečí. Slovanské všetky. Okrem toho cudzie reči a to tak, že človek myslel, že je to Jeho materinská reč, ktorou práve hovoril. Korrešpondoval takrečeno s celým svetom . Od svojich priateľov a žiakov si žiadal, aby Mu na adresu po slovensky písali. Korrešpondoval s významnými osobnosťami ako na pr. s Tolstojom, s jeho osobným lekárom Makovickým. V Amerike o Ňom pred rokmi písali ako o Slovenskom Tolstojovi. Dopisoval si s tunajšími i s cudzozemskými spisovateľmi. I s Islandu dostával listy. Tiež si dopisoval Vel. Pán s Indickým kráľom Mahendra Pratápom, o ktorom že to styku hovorí vydané Knihy samy .
Bol ako živý slovník . Mohli ste sa Ho spýtať čokoľvek, v okamihu Vám vysvetlil všetko. Raz som čítala Knihu talianského spisovateľa v slovenskom preklade, ktorá ma upútala . Kniha mala názov "Hlava". Pýtala som sa teda Velebného Pána: " Prosím Vás, kto je to ten Mantegava ?"
V okamžiku mi odpovedal: "Mantegava? Je lekár, veľký pedagog a talianský spisovateľ ."
Raz som urobila poznámku: "Keby iný človek mal znalosť tých rečí a vyspelosť ducha, čo Vy, dávno by sedel na popredném mieste. Vy tu sedíte v tej Vašej malej pracovne a o celý svet sa staráte a na seba zabúdate.
Vel. Pán na to: "Myslíte, že by som tie chodníčky k svetskej sláve nenašiel? Ja znám Vyššie Šťastie a Vačšiu Blaženosť, Ktorú svet dať nemože. Svetská sláva - poľná tráva. Oboje chytro zvadne! "
*
V službách Pána BOHA Najvyššieho
Velebný Pán často spomínal jak veľmi sa snažil, ako veľmi túžil po Dokonalosti, po čistom, Bohu zasvatenom živote . A koľko trpel, koľko bojoval sám so sebou, kým sa tam dopracoval! Hovorieval: "Len ten je Pánom, kto sám seba vie ovládať. Len to je Pán, kto sám seba vie spútať. Kto sa vie odriekať všeho, po čom jeho hmotné telo túži." Hovorieval, že keď bol ešte celkom malý chlapec, mamička varila k obedu maso. Kdesi odišla a práve vtedy prišiel k ním žobrák. Malý Janíčko vytiahol z hrnca maso a dal ho žobrákovi. Prišlo poludnie a mali teda obed bez masa. Mamičku to, pravda, bolelo, ale v Jeho malom srdiečku už horel ten plamienok neskoršej Veľkej Lásky, Ktorou celé ľudstvo Objal a Miloval .
Uvažoval a bojoval sám so sebou, či sa má oženiť alebo nie. Majúc pred očami matku, ktorá by to tak ťažko niesla a svoj asketický život, ktorý by musel ženbou opustiť. Vzdychol si: "Pane Bože, aj ženu mám obetovať a neženiť sa?". Po ťažkom duševnom boji slúbil Pánu BOHU Najvyššiemu Večnou Čistotu a píše do Svojich Zápiskov: "Pane Bože Moj , už som celý Tvoj ."
*
Prípad, ktorý sa stal v Brne
Vel. Pán často cestoval do Brna, kde Svojim žiakom a priateľom držal prednášky. Raz ide po meste, vidí, ako kone nemožu utiahnúť veľký voz naložený nábytkom a ako ich nemilosrdný kočiš bije. Vel. Pán prosí kočiša aby ich nebil. Kočiš zlostne kričí: "Vy, kňazi, víno pijete a vodu kážete. Keď ste taký milosrdný, velebníčku, dajte mi ten Váš zimník."
Vel. Pán ihneď zimník vyzliekol a so slovmi: "Tu ho máš, Miláčku", zimník kočišovi podal. Bol to Jeho najlepší kus šatstva. Oblieka si kočišov ošúchaný kabát a kočiš Jeho pekný zimník. Vtedy už bolo hodne ľudí okolo nich.
Vel. Pán tísol voz. Čudný povoz išiel ďalej. V kočišovi sa prebudí svedomie, hanbí sa a o chvíľu hovorí:
"Velebný Pane, já Vám ten zimník vrátim, mně je malý."
Zasa sa preobliekajú.Vtedy už bolo veľmi mnoho ľudí okolo nich. Konečne sú u cieľa. Vel.Pán si pýta jeho adresu. Píše mu pekný list, v ktorom mu ďakuje, že Mu zimník vrátil, a priloží k dopisu značné množstvo peňazí ako podporu. Druhý deň bol tento prípad v mnohých novinách popísaný. Tieto noviny si Jeho žiaci ešte dnes ako pamiatku opatrujú.
*
Prosím Vás, nebite toho vola
Raz jel Vel. Pán na kole smerom k Malackám. Tu vidí, ako na ceste gazda - v ťažkom, drevom naloženom voze zapriahnutého vola - nemilosrdne bije. Zviera sa svíja v bolestiach . Potočky krvi mu už tečú po chrbáte. Namáha sa, ale vozom ani pohnúť nemože. Vel. Pán prosí gazdu, aby zviera netrýznil, ale rozhnevaný gazda ešte viac vola bije. Velebný Pán v bolesti srdce kričí: "Tu máš mňa, zapriahni mňa!". Muž sa pozrie na Vel. Pána, prebudí sa v ňom cit ľudskosti, zahanbí sa a prestane volá mlátiť. Náhodou ide tade jeden milosrdný spoluobčan, ktorý svoje pekné volky ženie s pastvy. Keď videl, čo sa tu deje, bez slova zapriahne svoje voly do voza a zahanbený gazda zo svisnutou hlavou a so svojim zbitým volom kráča za nim. Vel. Pán spokojne pokračuje po svojej ceste .
Túto událosť mi kedysi dávno sám Vel. Pán rozprával. Bola by som na ňu zabudla, keby na ňu istý pán učiteľ nebol upozornil.
*
Neprijal honorár
Raz Vel. Pán držal prednášku v Brne, v spolku "Prírodná liečba" na tému "Podmienky, ako možno všetkých ľudí šťastnými učiniť."
Prednáška bola veľmi pekná. Po prednáške ide pán pokladník k Velebnému Pánovi a podáva Mu honorár Kčs 300 - . Vel. Pán honorár neprijal ; čo viac, spolku ešte Kčs 500 - daroval. Pán pokladník svojmu dobrému známému, pánu Otmarovi hovoril: Už dlhé roky som pokladníkom, ale toto som sa ešte nedožil, aby niekto vo spolku krásnou prednášku povedal, honorár neprijal, čo viac, ešte spolku Kčs 500 - daroval.
*
Bežte, riadočky moje slabé, nepatrné a jednoduché k žiakom, priateľom a ctiteľom Velebného Pána, Ktorý hlásal:
" Pomoc všetkým trpiacim !
Blaho a Mier svetu celému ! "
Veľké Leváre , 3. X. 1950.
Karola Malá
štátna učiteľka v. v.
(: + 8. IV. 1951. :)