Slovenský Gándhí - Ján Maliarik

Juraj Jordán Dovala

Motto: 

Skutočné umenie je spirituálna cesta. 
Púť až za obzor, za hranicu fyzických
síl a možností, za mraky a oceány,
za predstavy spútané našou slabosťou;
umenie je let k príbytku bohov...

Dušan Mitana vo svojej knihe Môj rodný cintorín cituje z textu Celo-zemský univerzálny štát od Jána Maliarika. Osoba tohto evanjelického kňaza a teozofa, je dnes známa malému počtu zasvätených ľudí. Zdá sa však, že nie je celkom zabudnutý, lebo STV natočila o ňom pred pár rokmi celovečerný film Prekliaty služobník lásky. Maliarika si zahral Matej Landl a v skvelej roli sa predstavil aj Stano Dančiak. Film mapuje krátky výsek Maliarikovho života, tento zaujímavý solitér si však zaslúži, aby sa dostal do povedomia o čosi viac.
Maliarik svojim bádaním zanedlho dospel k názoru, že konfesionálna príslušnosť je irelevantná - zásadná a primárna je duchovná prax. Nejednalo sa o názor povrchný: o nepodložené odmietnutie tradícií ľudstva, jednotlivých cirkví, teológií, konfesií, denominácií a z toho plynúcich sociálnych väzieb. Maliarik realizoval svoju vnútornú premenu od najrannejších dôb svojho života. Názor, ktorý v týchto chvíľach začínal prijímať za svoj, bol zrelý a dlhodobo profilovaný vnútornou prácou, modlitbami a kontempláciou. Do jeho spektra sa už nepremietal jeden religiózny smer, ale univerzálna zmes. Stal sa z neho najskôr synkretik a následne syntetik. Oboznámený s európskou filozofiou a kresťanskou teológiou, otvoril svoj obzor islamu, judaizmu, buddhizmu, čínskym a hinduistickým systémom. Popritom pilne študoval spisy alchymistov, okultistov, teozofov starej školy, aj novodobej školy - ktorá práve prežívala pod vedením madam Blavatskej svoju renesanciu. Maliarik píše, že sa pokúšal "prebádať, preskúmať a zharmonizovať všetky väčšie svetové náboženstvá." Stal sa hlásateľom univerzálnej jednoty ľudstva zakódovanej v Transcendentne. Každú religióznu sústavu, každý duchovný smer, každé, aj to najnepatrnejšie pohnutie smerom k Absolútnu, považoval za spásonosné.
Rok 1914 je rokom vypuknutia Prvej svetovej vojny. Kňaza Maliarika nadchádzajúce udalosti nenechávajú v kľude. Začína písať výzvy a politické memorandá. Prvé putuje do rúk uhorskému ministerskému predsedovi, ako aj niektorým cirkevným činiteľom. Maliarik v ňom v štrnástich bodoch informuje o snahe poskytnúť národom pod uhorskou nadvládou samostatnosť a objavuje sa v ňom aj myšlienka "celo-zemského univerzálneho štátu". Idea zjednoteného ľudstva pod jednou exekutívou ("zhodnou s Božou vôľou") sa postupne stane nosným pilierom Maliarikovej filozofie aj etiky. Maliarik v momentálnej kritickej chvíli - hrozba svetovej vojny - ani neskôr, nenachádzal inú záruku vybudovania trvalého mieru, len pod podmienkou vytvorenia jedného kozmopolitného svetoštátu.
Po spustení vojenskej smršti Maliarik zintenzívnil svoju teologicko-politickú angažovanosť. Zvoláva do Krakova a Ríma "svetové mierové konferencie". Osobne navštevuje konzuláty vo Viedni a Budapešti - jeho hlas sa nestretá s pochopením. Naopak, Maliarik sa svojim konaním dopúšťal ilegálnej činnosti - nabádal k zloženiu zbraní a zastaveniu boja. Stal sa z neho zo dňa na deň "nebezpečný živel". Začali sa o neho zaujímať úrady, jeho práca bola monitorovaná. Zakázali mu voľný pohyb a po niekoľkých konfliktoch sa úrady pokúsili jeho osobu zdiskreditovať. "Trpí halucinačnou formou paranoje a aj keď je v súčasnosti kľudný, záchvaty sa môžu náhle a neočakávane dostaviť... jeho nemoc je nevyliečiteľná."
Maliarik sa so vzniknutou situáciou nezmieril. 16. februára 1916 sa podujal na ešte aktívnejšiu propagáciu pacifizmu pred tvárou verejnosti. Napriek zákazu pohybu odišiel do Prahy a zamieril do Národného divadla. Počkal na prestávku v predstavení Wagnerovej Valkýry a vystúpil na pódium, aby pred pražskou inteligenciou deklaroval "vôľu Boha". Vyzval prítomných, aby sa zasadzovali za čo najrýchlejšie ukončenie vojny, apeloval na kresťanské zmierenie. Týmto aktom sa dostal do tvrdého stretu so zákonom, bol obvinený z velezrady a mal byť popravený. "Chystal som sa k smrti - predstavujúc si, aké to asi bude, keď mi 10-12 guliek preletí cez hlavu. Bol som inak v celej bytosti utíšený a kľudný..." Za Maliarika behom krátkej doby intervenovalo množstvo vplyvných ľudí, aj spoza hraníc - to nakoniec rozhodlo. Od trestu smrti sa upustilo, na dva roky bol umiestnený v psychiatrickej liečebni v Prahe.
Po skončení vojny sa vrátil do Veľkých Levár, miesto kňaza však už nezískal. Cirkev sa k nemu dlhší čas nehlásila, bol pre ňu nepohodlný, vyzývavý. Maliarik sa usadil v ústraní. Začal zaznamenávať knižne svoje náboženské a filozofické postoje. Hlása v nich úplný religiózny univerzalizmus, rozvíja morálne a etické zásady, ktoré majú ašpiranti "Najvyššieho Absolútna" dodržiavať: nenásilie, vegetarianizmus, krajné milosrdenstvo a súcit, absolútnu pokoru, svätú chudobu, pohlavnú zdržanlivosť, absolútnu pravdovravnosť atď. Maliarik sám tieto princípy praktizoval: žil v chudobe, nevlastnil nič, svoje spisy, ktoré vydával, dával zdarma. Nazýval sa novým prorokom Jeremiášom a žil jediným poslaním: vychovať a umravniť ľudstvo do tej miery, aby sa zbavilo nenávisti a predsudkov.
V tomto čase naďalej pokračoval v čulej korešpondencii so svetom (L. N. Tolstoj, I. Sigurdsson, rádža Mahendra Pratap) a po vypuknutí Druhej svetovej vojny sa pustil do nového zápasu. Písal desiatky epištol, proklamácií, výziev na urovnanie sporu, vládam, aj samotným panovníkom. Oslovil okrem iných aj A. Hitlera, B. Mussoliniho, J. V. Stalina, M. Gándhího, Pia XII., J. Tisa.

Mladícke blúznenia

Maliarik sa narodil 8. novembra 1869 v Myjave. Bol pokrstený ako evanjelik a jeho zbožní rodičia ho viedli k účasti na bohoslužobnom živote cirkvi. Vo svojich spomienkach uvádza mnohé udalosti, ktoré ho profilovali na poli náboženskej skúsenosti už v raných rokoch. Vykazujú črty askézy, prísnej sebadisciplíny a tiahnutie k mystike. "...mal som rôzne pokušenia. Napríklad - aby som sa na verejnej ulici pomodlil! Dlho ma to trápilo a prenasledovalo. Konečne som sa celý zmučený rozhodol, že sa teda pomodlím! Vyjdúc však na ulicu, nebol som v stave previesť svoje predsavzatie. Na to som potom trpel ešte viac. Že som zbabelec a že sa hanbím za Krista Pána a podobne! Iné pokušenie: Stal som si pred košatý gaštan a porúčal mu, aby sa presadil na iné miesto. Ale nestalo sa tak! - A to znamenalo pre mňa zase nové muky a utrpenie. Buď že to nie je pravda, čo je napísané o viere v Novom zákone, alebo teda že moja viera je buď slabá, alebo priamo zlá." Sám Maliarik toto svoje polodetské obdobie nazýva "náboženským blúznením". Pokúsil sa improvizovať aj na poli konfesionálnom, píše, že sa ponoril do duchovného bádania. "Ako som doteraz dňom-nocou cvičil umenie, študoval vedu, zaoberal sa v duchu lúštením všelijakých filozofických otázok, tak som bol teraz celý zaujatý Bibliou a lúštením otázok a záhad náboženských. V modlitbách som prekľačal noci!" Zvažoval aj konverzie k iným kresťanským smerom, nakoniec sa ustálil. Výrazne mu k tomu pomohla sympatická autorita kňaza (srbského pôvodu) Irvingiánskej Apoštolskej cirkviJana Rachlitza. Tento uvážlivý muž rozkolísanú hladinu Maliarikovej duše upokojil: kázal mu zredukovať radikálnu askézu a vniesol do jeho postojov prvky tolerancie. "Zaviedol ma do katolíckeho kostola. ... Tam sa prežehnával a klaňal, ako predpisuje katolícky rítus. Ja som chcel zase kritizovať. Nedovolil! Pán je aj tu prítomný - dôvodil. ... Potom mi vysvetľoval, že všetko kresťanstvo: rímske, pravoslávne aj evanjelické... je cirkvou Kristovou. ... Počínal si veľmi krásne. Nebolo možné nesúhlasiť! ... Nikde žiadneho fanatizmu, žiadneho nepriateľstva, žiadnej nevraživosti! ... Miesto toho: tolerantná, všezjednocujúca láska!"

V čase vojen

Maliarik absolvoval štúdiá na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave a v Prešove. Ako duchovný bol ordinovaný hneď po ukončení v r. 1899. Chvíľu pôsobil na východnom Slovensku, následne bol preložený do Veľkých Levár. Tu rozvinul svoju teologickú, spirituálnu a teozofickú činnosť. Od r. 1908 konal prednáškovú činnosť v spoločnostiach viedenských, pražských a brnenských kruhov. Jednalo sa najmä o teozoficky orientované spoločnosti. V r. 1910 publikuje vo Viedni svoju prvú prednášku Die Anfangsgründe der Sri Sankara Acharya'schen Philosophie. Ďalší text vydáva o štyri roky neskôr opäť v nemčine pod názvom Drei Welterlösungsworte.

Nepoznaný

Maliarik sa nedožil okamihu, v ktorom by sa dostalo jeho myšlienkam väčšej pozornosti, zomrel pre svet nepoznaný 14. júla 1946. Jeho telo bolo spopolnené, ostatky sú uložené na cintoríne vo Veľkých Levároch. Bol mysliteľom, ktorý vytvoril originálny spirituálny systém. Mal solídne filozofické aj lingvistické základy (ovládal latinu, gréčtinu, hebrejčinu, maďarčinu, nemčinu, samoštúdiom si osvojil angličtinu, esperanto, sanskrt a viaceré slovanské jazyky), ktoré mu dopomohli k rozvitiu vlastných konzekvencií. Kontemploval ideu zjednoteného ľudstva pod jedným politickým, jazykovým a náboženským princípom. Nadviazal tak filozoficky na myšlienkyCampanellu, Komenského, Bolzana či Zamenhofa. V tomto smere bol bezpochyby idealistom a utopistom. Jeho teokracia silne zaváňa Platónovou protokomunistickou Ústavou. Maliarikove charakterové črty boli bez vady, vynikal absolútnou morálnou kázňou. Bol akýmsi slovenským Gándhím, ktorý nadovšetko vyzdvihoval áhinsu (princíp neubližovania). Cítil sa nepochopený, miestami vystupoval exaltovane. Bol národným buditeľom, pedagógom, básnikom; ako teológ bol otvoreným priekopníkom ekumenizmu. A konečne: bol teozofom, mystikom a náboženským univerzalistom. Z religionistického pohľadu môžeme naňho nazerať ako na tvorcu nesmrteľných duchovných ideí. Pár najstarších obyvateľov Veľkých Levár dodnes spomína na svojho dôstojného pána farára, ktorý "by dal každému aj vlastné srdce, toľko mal v sebe dobroty a lásky."